Najnižšie je pokora a najvyššie láska, tieto dve sú najdôležitejšie. sv. páter Pio

Rozhovor s p. Kaplánom


1. Prešlo už skoro 6 mesiacov, počas ktorých ste v našej farnosti. Ako ste sa tu zabývali?
Už veľa krát som v seminári a od starších kňazov počul vetu, že „prvá kaplánka je ako prvá
láska!“ A musím to potvrdiť. Nikdy by som si ani nepomyslel, že raz tu budem kaplánom, aj
keď som cez Stupavu často prechádzal.
Myslím si, že asi každý kňaz sa teší do farnosti, kde sú dobrí veriaci. Nie je to o zabývaní na
fare alebo kaplánke, ale o prijatí. Dôležité je, aby kňaz mal rád svojich farníkov a farníci zasa
jeho. Touto cestou by som chcel zo srdca poďakovať pánovi dekanovi Felixovi Mikulovi, že
ma dokázal prijať a začleniť do farského spoločenstva a že ma tomuto tajomstvu učí. Často
mám pred očami, keď ma vítal tu v Stupave, že ma neviedol ako novokňaza, kaplána,
„kolegu“ ale ako vlastného syna. Keď sa ma niektorí spýtajú, či som sa už zabýval, tak im
odpoviem len toľko, že sa mi bude veľmi ťažko lúčiť!
2. Pozoruhodná je vaša práca s mladými so stupaváčika. Ako spolu spolupracujete?
Deti sú takým zrkadlom. Ukazujú v ňom svoju rodinu a svet naokolo. S odstupom času
zisťujem, ako sa všetko veľmi posúva niekam inam. Ako kňaz sa snažím nájsť si ku nim
cestu, porozumieť im. Je to neustála škola pre nich aj pre mňa.
Stupaváčik je veľmi dobré dielo, (a myslím si, že ho Pán veľmi požhnáva) je veľmi dobrou
školou nie len pre deti, ale aj pre samotných animátorov. Je vidieť, že mladých to posúva
ďalej. Ja sa za nich modlím, aby vydržali...
3. Úloha kňaza v živote sv. Cirkvi je veľmi dôležitá. Ako vnímate svoju úlohu Vy?
Jedna mamička mi raz povedala, že keď som išiel zo Sviatosťou Oltárnou do kaplnky sv.
Michala, jej dieťatko povedalo: „Mami, pozri sa, aký je ten Pán Boh pekný!“ Toto je videnie
kňaza detskými očami. Nie to vonkajšie je tou úlohou, ale to vnútorné. Pán Ježiš keď posiela
svojich učeníkov, tak im nesľuboval ľahký život, ale hovoril im, aby hlásali radostnú zvesť,
vysluhovali sviatosti, potešovali. Krása kňazstva je v plnení Božej vôle, a to vtedy, keď sme
s Kristom. Ja túto svoju úlohu vidím v tom, že mám o Kristovi hovoriť, ale najprv ho musím
aj ja sám denno-denne spoznávať. Ťažko odpovedať na otázku, čo znamená byť kňazom!
Možno by som túto otázku zhodnotil slovami Otca Arcibiskupa Mons. Stanislava
Zvolenského pri vysviacke: „...Pripodobni sa tomu, čo budeš držať v rukách, a naplň svoj
život tajomstvom Pánovho kríža!“
4. Kedy ste sa rozhodli stať sa kňazom?
Nebolo to vôbec jednoduché! Veľmi som túžil stať sa elektrikárom, ale potom neskôr ma
veľmi oslovili železnice. Chcel som byť rušňovodič. Dokonca raz sa mi to podarilo. Mal som
tú možnosť viesť osobný vlak rady 560. Išiel som asi 40 kilometrovú trať po „hrbatej.“ A tu
som si uvedomil, aké je to zodpovedné viesť iných! A k tomu kňazstvu... Mal som taktiež ako
miništrant vzory dobrých kňazov. A nie raz som si tak predstavoval, aké to asi musí byť. Ako
hlavný miništrant som mal k oltáru veľmi blízko. Keď som cestoval do školy do Starej Turej
(elektrotechnickej) mal som vždy čas hodinu tam a hodinu späť. Tu som svoj život vkladal do
Božej vôle. A tak som pocítil, že ma Pán volá ísť za kňaza. Ja som sa tomu veľmi spieral, ale
čím viac som zaháňal túto myšlienku, tým viac sa mi vynárala. Pán dekan Karol Martinec
v Senici mi raz povedal ešte keď som chodil na základnú školu, že či by som nechcel byť
kňazom. Toto bolo to úplne prvé (božie) oslovenie. Potom to nasledovalo ďalej. Nedá sa to
všetko takto opísať, bol by to celý román. Ale tu by som chcel povzbudiť mladých, aby sa
nikdy nebáli, keď ich Pán zavolá. Pán vás zo svojich dlaní nikdy nepustí, aj keď sa vám to
bude zdať všetko veľmi ťažké!
5. Ktorá je vaša obľúbená stať zo Sv. Písma?
Mám veľa obľúbených statí v Písme. Každá sa prihovára iným spôsobom a v svoj čas. Ak
prežívam ťažkosti prečítam si: Sir 2, 1-13. Potom to sú všetky časti ktoré Pán Ježiš adresuje
sv. Petrovi. Svätý Peter je pre mňa veľká postava, ktorá je prchká, ale s veľkým srdcom.
6. Ako by ste povzbudili farníkov v Stupave na ceste viery?
Priznám sa, že keď som prišiel do Stupavy, moje kňazské začiatky boli ťažké. Byť kňazom sa
človek musí naučiť, sžiť sa s ním, a to chce čas a silu.
Pamätám si, že raz v lete som mal večer v kostole v Stupave sv. omšu. Mal som na sebe svoj
vysviackový ornát, v rukách som držal primičný kalich a celý som bol znepokojený, či
dokážem v tejto službe vytrvať. Trápili ma nejaké ťažkosti s vlastnej neschopnosti a tak som
počas omše hovoril Pánu Bohu: „Bože, ja to asi nezvládnem. Dá sa z toho všetkého nejako
cúvnuť? Čo mám robiť?“ A cez premenenie, keď som zodvihol kalich mi zaznela odpoveď:
„Pamätaj si, že z kríža sa neschádza!!!“
Toto by som poradil každému jednému! Dnešný svet ponúka veľmi lacné „náplaste,“ ako sa
všetkých starostí ľahko zbaviť. Ale Pán Ježiš nám dáva niečo úplne celkom iné. Dáva nám
seba samého a prehovára k nám cez iných a hlavne v Božom slove. On nám dáva príklad
svojim krížom vo vernosti voči nám - a to aj v ukrutných bolestiach.