Najnižšie je pokora a najvyššie láska, tieto dve sú najdôležitejšie. sv. páter Pio

Zo svetáka svätec - svätý František z Assisi, nie je to povzbudením aj pre nás?

Published in

Vatikán (27. januára, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie predniesol nasledujúcu katechézu:

Drahí bratia a sestry,

v jednej z mojich nedávnych katechéz som hovoril o prozreteľnej úlohe, ktorú pri obnove Cirkvi svojich čias zohrali Menší Bratia a Bratia Kazatelia, založení sv. Františkom z Assisi a sv. Dominikom z Guzman. Dnes by som vám chcel predstaviť postavu sv. Františka, skutočného velikána svätosti, ktorý si neustále podmaňuje srdcia mnohých ľudí rozličného veku i viery.

„Svetu sa zrodilo slnko.“ Týmito slovami známy taliansky básnik Dante Alighieri vo svojej Božskej komédii (Raj, Spev XI) opisuje narodenie sv. Františka v Assisi koncom roku 1181 alebo začiatkom roku 1182. Ako syn bohatých rodičov – jeho otec bol predajca látok – František prežil ľahkomyseľnú pubertu i mladosť, prechovávajúc obdiv voči rytierskym ideálom svojej doby. Keď mal dvadsať rokov, zúčastnil sa na vojenskej výprave a dostal sa do zajatia. Ochorel a po čase bol prepustený na slobodu. Po návrate do Assisi sa v ňom začal pomalý proces duchovného obrátenia, ktorý viedol k postupnej zmene svetáckeho životného štýlu, ktorý dovtedy viedol. V tomto období sa udiali známe príhody v jeho živote – stretnutie s malomocným, ktorému František zostúpiac z koňa dal bozk pokoja a odkaz kríža v kostolíku sv. Damiána. Kristus na kríži tu trikrát ožil a povedal: „Choď, František, a oprav môj zničený dom.“ Toto počutie Pánových slov v kostolíku sv. Damiána v sebe ukrývalo hlbokú symboliku. V danom okamihu bol sv. František povolaný opraviť kostolík, avšak úbohý stav tejto budovy bol symbolom dramatickej a znepokojujúcej situácie, v ktorej sa v danom čase nachádzala samotná Cirkev – kvôli povrchnej viere, ktorá už neformovala a nepremieňala život, kvôli málo horlivému kléru, kvôli vychladnutiu lásky. Tento vnútorný rozklad Cirkvi spôsobil aj rozpad jednoty a vznik heretických hnutí. Jednako v strede rozpadnutej Cirkvi stojí kríž a tento kríž rozpráva: volá po obnove, povoláva Františka, aby konkrétnou manuálnou prácou opravil kostolík sv. Damiána, symbol hlbšieho povolania k obnove samotnej Kristovej Cirkvi – a to prostredníctvom radikálnosti jeho viery a entuziazmu lásky ku Kristovi. Táto udalosť, ktorá sa pravdepodobne stala v roku 1205, nás privádza k zamysleniu nad podobnou príhodou z roku 1207 – nad snom pápeža Inocenta III. Tento pápež videl vo sne, že Bazilika sv. Jána v Lateráne, matka všetkých chrámov, mala spadnúť. Akýsi malý, neznámy rehoľník ju podoprel svojimi plecami a zabránil, aby sa zrútila. Je zaujímavé všimnúť si na jednej strane, že to nie je pápež, ktorý zabránil spadnutiu chrámu, ale malý a nedôležitý rehoľník, ktorého pápež spozná vo sv. Františkovi, keď ho príde navštíviť. Inocent III. bol mocným pápežom, teologicky vzdelaným, disponoval veľkou politickou mocou – a predsa to nebol on, kto obnovil Cirkev, ale malý a nedôležitý rehoľník: sv. František, povolaný Bohom. Na druhej strane je však dôležité všimnúť si, že sv. František neobnovuje Cirkev bez pápeža alebo proti nemu, ale v spoločenstve s ním. Tieto dve skutočnosti kráčajú spolu: nástupca Petra, biskupi a Cirkev založená na apoštolskej postupnosti zároveň s novou charizmou, ktorú Duch Svätý tvorí v tomto okamihu pre obnovu Cirkvi. Spolu rastie opravdivá obnova.

Vráťme sa k životu sv. Františka. Keďže mu jeho otec Bernardone vyčítal prílišnú štedrosť k chudobným, František pred biskupom v Assisi symbolickým spôsobom vyzliekol svoje šaty, aby tak ukázal, že sa vzdáva dedičstva: ako v okamihu stvorenia, František nemá nič, má len život, ktorý mu daroval Boh, do rúk ktorého sa odporúča. František žil potom životom pustovníka, až kým v roku 1208 prišlo k ďalšej dôležitej udalosti v dejinách jeho obrátenia. Počúvajúc úryvok z evanjelia sv. Matúša – rozhovor Ježiša s apoštolmi v okamihu, keď ich posiela hlásať – František zacítil povolanie žiť v chudobe a venovať sa ohlasovaniu. Pridali sa k nemu viacerí spoločníci a on sám v roku 1209 išiel do Ríma, aby predložil pápežovi Inocentovi III. projekt novej formy kresťanského života. U veľkého pápeža sa mu dostalo otcovského prijatia, pretože tento – osvietený Duchom – vytušil Boží pôvod hnutia vzbudeného Františkom. Žobráčik z Assisi pochopil, že každý dar Ducha Svätého treba vložiť do služby Kristovho tela, ktorým je Cirkev, a preto konal vždy v plnom spoločenstve s cirkevnou autoritou. V živote svätých nieto sporu medzi prorockou charizmou a charizmou vedenia Cirkvi – a ak aj k nejakému napätiu došlo, svätci vždy vedeli s trpezlivosťou čakať na časy Ducha Svätého.

Niektorí historici 19. storočia a tiež storočia minulého sa pokúšali hľadať za sv. Františkom tradície tzv. Františka historického, podobne ako za Ježišom evanjelií niektorí hľadajú tzv. historického Ježiša. Takýto „historický“ František nemal byť mužom Cirkvi, ale mužom priamo spojeným jedine s Kristom; mužom, ktorý chcel dosiahnuť obnovu Božieho ľudu bez kánonických foriem a bez hierarchie. Pravdou je, že František mal skutočne veľmi úzky vzťah s Ježišom a s Božím slovom, ktoré chcel nasledovať sine glossa, tak ako je napísané, v celej jeho radikálnosti a pravde. Je tiež pravdou, že spočiatku nemal úmysel založiť rehoľu s nevyhnutnými kánonickými formami, ale chcel len skrze Božie slovo a Pánovu prítomnosť obnoviť Boží ľud, povolajúc ho opätovne k počúvaniu slova a k poslušnosti Kristovi. Okrem toho vedel, že Kristus nikdy nie je „mojím“ ale je vždy „naším“, že Krista nemôžem mať len „ja“ pre seba a postaviť sa proti Cirkvi, jeho vôli a jeho učeniu, ale jedine v spoločenstve Cirkvi, postavenej na postupnosti Apoštolov, sa obnovuje aj poslušnosť Božiemu slovu.

Je teda pravdou, že nemal úmysel vytvoriť nový rád, ale len obnoviť Boží ľud pre Pána, ktorý prichádza. Avšak s utrpením a s bolesťou pochopil, že všetko musí mať svoj poriadok, že aj právo Cirkvi je potrebné na to, aby sa obnove dala forma, a tak sa skutočne, úplným spôsobom a celým srdcom začlenila do spoločenstva s Cirkvou, s pápežom a s biskupmi. Vždy vedel, že centrom Cirkvi je Eucharistia, kde sa sprítomňuje Kristovo telo a krv. Prostredníctvom kňazstva je Eucharistia Cirkvou. Božie slovo býva jedine tam, kde kňazstvo a Kristus v spoločenstve Cirkvi kráčajú spolu. Skutočný, historický František je Františkom Cirkvi a práve týmto spôsobom hovorí aj k neveriacim a veriacim iných vyznaní a náboženstiev.

František a jeho stále početnejší bratia sa usadili v Porciunkule, teda v kostole Panny Márie Anjelov, ktorý je najsvätejším miestom františkánskej spirituality. Aj Klára, mladá žena pochádzajúca z bohatej rodiny v Assisi, vstúpila do školy sv. Františka. Tak vznikol druhý rád sv. Františka, teda klarisky, ďalšia skúsenosť zameraná na prinášanie bohatého ovocia svätosti v Cirkvi.

Aj nástupca Inocenta III., pápež Honórius III., svojou bulou Cum dilecti z roku 1218 podporil nevídaný rozvoj prvých Menších bratov, ktorí otvárali svoje misie v rozličných krajinách Európy, dokonca aj v Maroku. V roku 1219 František dostal povolenie prísť do Egypta a zhovárať sa s moslimským sultánom Melek-el-Kamelom, od ktorého žiadal možnosť ohlasovať Ježišovo evanjelium. Chcem zdôrazniť túto príhodu v živote sv. Františka, pretože je aj dnes veľmi aktuálnou. V čase, keď medzi kresťanstvom a islamom boli spory, František ozbrojený len svojou vierou a miernosťou dokázal efektívne viesť dialóg. Historické zdroje nám hovoria o tom, že u moslimského sultána bol prijatý srdečne a s vľúdnosťou. Je vzorom, od ktorého by si aj dnes mali brať ponaučenie vzťahy medzi kresťanmi a moslimami: podporovať dialóg v pravde, vo vzájomnej úcte a v porozumení (por. Nostra Aetate, 3.) Zdá sa, že v roku 1220 František navštívil Svätú zem, čím zasial semienko, ktoré prinieslo mnoho ovocia: jeho duchovní synovia urobili z miest, na ktorých kedysi žil Ježiš, privilegovanú oblasť svojej misie. S vďačnosťou myslím aj dnes na veľké zásluhy františkánskej správy vo Svätej zemi.

Po návrate do Talianska František odovzdal vedenie rádu svoju vikárovi Pietrovi Cattanimu, zatiaľ čo pápež vložil rád, ktorý mal stále viac nasledovníkov, pod ochranu kardinálovi Ugolinovi, neskoršiemu pápežovi Gregorovi IX. František, ktorý sa naplno a s veľkými úspechom venoval kázaniu, zredigoval rehoľné pravidlá rádu, ktoré potom schválil pápež.

V roku 1224, v pustovni na Verne, František uvidel Ukrižovaného v podobe serafína a od stretnutia s ním dostal stigmy; zjednotil sa tak s ukrižovaným Kristom. Bol to dar, ktorý vyjadroval jeho intímne spojenie s Pánom.

Smrť sv. Františka – jeho transitus – nastala večer 3. októbra 1226 v Porciunkule. Potom ako požehnal svojich duchovných synov, zomrel vystretý na holej zemi. O dva roky neskôr ho pápež Gregor IX zapísal na zoznam svätých. Zakrátko na to k jeho úcte postavili v Assisi veľkú baziliku, ktorá je aj dnes cieľom mnohých pútnikov. Títo môžu prejaviť úctu hrobu svätca a potešiť sa pohľadom na fresky Giotta, maliara, ktorý nádherným spôsobom zobrazil život sv. Františka.

Bolo povedané, že František je alter Christus, druhý Kristus, že bol skutočne živou ikonou Krista. Volali ho aj „Ježišov brat“. Toto bolo vlastne aj jeho ideálom: byť ako Ježiš: kontemplovať Krista evanjelií, intenzívne ho milovať a napodobňovať jeho čnosti. Chcel dať dôraz predovšetkým jeho vnútornej a vonkajšej chudobe, a snažil sa naučiť tejto chudobe aj svojich duchovných synov. Prvé blahoslavenstvo Reči na vrchu – blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo (Mt 5,3) našlo žiarivé naplnenie v živote a slovách sv. Františka. A naozaj, drahí priatelia, svätci sú najlepšími tlmočníkmi Biblie. Stelesňujúc vo svojom živote Božie slovo, robia ho príťažlivejším, než kedykoľvek predtým, takže k nám skutočne hovorí. Svedectvo sv. Františka, ktorý miloval chudobu nasledovania Krista s úplnou odovzdanosťou a slobodou, je aj dnes pre nás pozvaním rozvíjať vnútornú chudobu, aby sme rástli v dôvere v Boha, vedúc striedmy životný štýl – s určitým odstupom od materiálnych vecí.

Pri Františkovi sa láska ku Kristovi prejavila zvláštnym spôsobom v adorácii Najsvätejšej Sviatosti - Eucharistie. Vo františkánskych prameňoch nachádzame dojemné vyjadrenia – ako napríklad toto: „Celé ľudstvo má bázeň, celý vesmír sa trasie a nebo jasá, keď na oltári, v ruke kňaza, je Kristus, Syn živého Boha. Obdivuhodná milosť! Aká to pokorná vznešenosť, že Pán vesmíru, Boh a Boží Syn sa tak ponižuje, že sa pre našu spásu ukrýva do jednoduchej formy chleba“ (Francesco di Assisi, Scritti, Editrici Francescane, Padova 2002, 401).

V tomto Roku kňazov by som rád pripomenul odporúčanie, ktoré František dával práve kňazom: „keď chcú sláviť sv. omšu, čistým spôsobom čistí, nech to robia s úctou k opravdivej obete najsvätejšieho Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista“ (Francesco di Assisi, Scritti, 399). František vždy preukazoval veľkú úslužnosť kňazom, odporúčal ich vždy rešpektovať, a to aj v prípade, ak toho osobne neboli hodní. Ako dôvod pre túto hlbokú úctu pripomínal, že práve oni dostali dar konsekrovať Eucharistiu. Drahí bratia v kňazstve, nezabudnime na toto učenie: svätosť Eucharistie od nás vyžaduje, aby sme boli svätí, aby sme žili v zhode s Tajomstvom, ktoré slávime.

Z lásky ku Kristovi sa rodí láska k osobám, a aj ku všetkým Božím stvoreniam. Tu je ďalší charakteristický prvok Františkovej spirituality: zmysel pre univerzálne bratstvo a lásku k stvoreniu, ktorá ho inšpirovala pri skladaní známeho Chválospevu stvorenia. Je to veľmi aktuálny odkaz. Ako som pripomenul v encyklike Caritas in veritate, udržateľný je iba taký rozvoj, ktorý rešpektuje stvorenie a ktorý nepoškodzuje životné prostredie (por. č. 48-52). Aj v tohoročnom posolstve na Svetový deň mieru som zdôraznil, že budovanie skutočného mieru je spojené s úctou ku stvoreniu. František nám pripomína, že vo stvorení sa rozkladá múdrosť a dobrota Stvoriteľa. Príroda je ním stvorená ako reč, ktorou sa Boh k nám prihovára, v ktorej sa skutočnosť stáva priezračnou a my môžeme hovoriť o Bohu a s Bohom.

Drahí priatelia, František bol veľkým svätcom a radostným mužom. Jeho jednoduchosť, jeho pokora, jeho viera, jeho láska ku Kristovi, jeho dobrota voči každému mužovi i žene, ho urobili radostným v každej situácii. A naozaj, medzi svätosťou a radosťou existuje veľmi úzky a nerozlučiteľný vzťah. Jeden francúzsky spisovateľ povedal, že na svete existuje jediný smútok: ten, keď nie sme svätí, teda blízki Bohu. Pozerajúc na svedectvo sv. Františka chápeme, že toto je tajomstvo jeho opravdivej radosti: stať sa svätými, blízkymi Bohu!

Nech nám Svätá Panna, tak veľmi milovaná svätým Františkom, vyprosí tento dar. Utiekame sa pod jej ochranu slovami samotného žobráčika z Assisi: „Svätá Panna Mária, niet žiadnej inej narodenej na tom svete medzi ženami, ktorá by sa podobala tebe, dcére a služobnici najvyššieho Kráľa a Nebeského Otca; Matka nášho najsvätejšieho Pána Ježiša Krista, nevesta Ducha Svätého: pros za nás... u svojho milovaného Syna, Pána a Učiteľa“ (Francesco di Assisi, Scritti, 163).